O vizualizácii

Alebo ako zmotniť myšlienku

Telo nikdy nepôjde tam, kde hlava nebola pred tým. Napísané inak, telo pôjde presne tam, kam ide hlava. Naša myseľ a telo sú natvrdo zdrôtované dokopy. Nedá sa oddeliť jedno od druhého. Kam pošlem hlavu, tam okamžite nakluše telo. Príklad hneď teraz? Zatvorím oči a predstavím si, že mám v ruke olúpaný citrón. Strčím si ho do huby a zahryznem do neho, koľko sa len dá. Je to sladkokyslé jak ďas. Tej šťavy je fakt veľa. Mám ju plné ústa, steká mi pobrade. Čo na to v momente moje telo? Začnem nekompromisne slintať jak lama v ruji. Iný príklad? Predstavím si úžasný živelný sex. Chtivá vášeň. Elektrizujúce vzrušenie. To vlhké teplo. Vlnivý pohyb a vône. Hlava odpálená v extatickej oblačnosti. Čo sa stane o pár sekúnd? Začnú sa diať anatomické zmeny netriviálneho charakteru, za ktoré mám chuť potľapkať sa po pleci. Tá jasná, konkrétna, farbistá, predstava situácie v plnej sile, tak to je vizualizácia. Čo si predstavím v hlave, to sa fyzicky stane. Myšlienka sa zhmotní.

Zhmotnenie myšlienky

Dopad myšlienky na telo je drtivý. Tie príklady to už načrtli. Ak si niečo intenzívne predstavím, telo reaguje, ako by sa to dialo naozaj. Naša myseľ totiž nerozlišuje medzi tým, či sa niečo deje v skutočnosti alebo len v predstave. Reaguje na to rovnako. Dokonca, ak si dookola do detailov predstavujem, ako robím nejakú činnosť, v mozgovni skutočne vznikajú neuromotorické vzory, ako by som to trénoval fyzicky. Naša mozgovňa si skutočne dokáže osvojiť a zefektívniť akúkoľvek činnosť len pomocou vizualizácie.

Existuje presne 98345981.23 dobre zdokumentovaných vedeckých experimentov, ktoré dokázali, že to takto funguje. Typický zjednodušený scénár: dve skupiny, ktoré sa majú zlepšiť v konkrétnej činnosti. Nech je to napríklad vrh mobilom do smetnej bedne. Jedna skupina fyzicky hádže telefónom, druhá skupina si to len vizualizuje. Kontrola o mesiac. Obe skupiny sú otestované v reále. Výsledky? Absolútne porovnateľné. Skupina, ktorá vrhala mobilom len v hlave, je rovnako dobrá, ako tá, čo to trénovala fyzicky. Funguje to. Použiť!

V športe je to vyslovene dobre zdokumentované. Ale ak by som ostal len pri tom, bolo by to plazenie sa po povrchu. Oblizovanie fólie namiesto slaniny, čo je v nej zabalená. Dá sa totiž zájsť omnoho omnoho ďalej. Pretože to funguje univerzálne. Od jednoduchých vecí, ako je nastavenie sa na zvihnutý mega deadlift, bezchybne odohraný koncert a parádne spravenú prezentáciu až po turbo zalomenie všetkého, ako vyliečenie sa z chorôb, vybudovania celosvetového monopolu na výrobu tlačenky z jeleních líčok alebo žonglovanie s horiacimi motorovými pílami za chrbtom.

Ako na to

Vizualizácia je jedna z najmocnejšia techník, ako si preprogramovať držku, zmeniť seba a tým pádom zmeniť celý známy svet. Je to technika, tak s ňou tak treba naložiť. V tomto článku ma zaujíma hlavne to. Idem spísať, čo a ako výborne pracuje pre mňa. Lebo myšlienka a predstava sama o sebe nestačí. Treba to nekompromisne vykopnúť o pár levelov vyššie.

Najprv obrázok. Základný stavebný kameň je jasná predstava želaného cieľa alebo situácie. Keď som s vizualizáciou začínal, pravidelne som sa vybúral na tej najjednoduchšej veci. Zistil som, že v hlave neviem vytvoriť obraz. Všetko bolo rozsekané, útržkovité, hmlisté, žiadne jasné kontúry, skôr taká mihotavá polohmla. Mal som v hlave ohňostroj. Moja lebeň ma bezohľadne zaplavila leporelom maniakálnej kadencie. Musela sa fakt dobre baviť. Trvalo mi dobrých pár pokusov, kým som sa vedel koncentrovať na jedinú konkrétnu predstavu. Ľahká frustrácia na rozcvičku. Tu zabrali ťažké stroje. Naučil som sa meditovať. Urobiť si prázdno v hlave. To potom koncentrácia na jedinú vec fungovala jedna rozkoš.

Na začiatku sa mi tiež nedarilo prehrať si v hlave predstavu tak, ako by som ju prežíval. Vypadával mi obraz a trepanie päsťou po monitore nezaberalo. Zato zabrala iná jednoduchá barla. Predstavil som si pred očami filmové plátno, na ktoré som si to celé premietal. A sledoval som to jak v kine. Mať pukance, žeriem ich. Toto mi pomohlo fakt dosť. Po nejakom čase cvičenia obrázky začali dostávať tvary a vyliezali z temných zákutí mojej lebene v konkrétnejšej forme. A presunuli sa z plátna do priestoru. Áno, cvičenia. Pravidelného.

Nie je vždy nevyhnutné, aby tá predstava vyzerala ako full HD. Niekedy pokojne stačí mať intuitívny (hej, to je slovo, čo som hľadal) obraz a vnímať ho skôr pocitovo. Hlavne si ho treba užiť tak, ako by sa naozaj dial.

Naplno prežiť. Celý čas tu zjazdujeme na fakte, že ak našej mozgovni podsunieme dôveryhodný zážitok, je pre ňu skutočný. Nerozlišuje, či sa udial fyzicky alebo v len hlave. Reaguje rovnako. Preto je nevyhnutné predstavu naplno prežiť. Čím bude predstava skutočnejšia, tým bude pre mozgovňu dôveryhodnejšia a nerozlíšiteľnejšia od udalosti fyzickej.

Predstava musí ísť do totálnych detailov. Farby, vône, chute, zvuky, pocit pri dotyku. Čím precíznejšie detaily, tým je to skutočnejšie. Ďalšia povinná ingrediencia sú pocity. Emócie. Vzrušenie, strach, neistota, radosť, šťastie. Teda, aj zažiť, nie len prežiť. To je to, čo urobí predstavu vyslovene reálnou.

Hotujem sa zdvhnúť deadlift svojho života? Predstavím si miestnosť. Neónové prítmie. Ľahký spotený eau de odór. Vánok z pootvorených okien. Chladné vrúbkovanie na tyči. Cítim každý pohyb svojho tela, každý detail. Ako sa nastavujem, stiahnem riť, naplno nadýchnem do pupku. Fyzicky cítim, ako ma ide z tej tenzie rozstreliť. Teraz príde to vzrušenie pred samotným liftom. Zaplaví ma to. Odpich! Deadlift ide hore. Stojím. Ľahké jak nič. Užívam si eufóriu z toho, že som to dokázal. To je presne ono!

Proces alebo výsledok? Vizualizáciu zvyčajne zneužívam na to, aby som dosiahol nejakú zmenu. Posunul sa z “nedá sa“ na “dokážem“. Alebo z “dokážem nejak“ na “dokážem perfektne“. Zmena je hovädo. Sama sa nestane. Je to proces. A s pomocou vizualizácie dokážem tento proces drilovať v mysli, kedykoľvek a kdekoľvek. Mozgovňa to prežíva. Je to naozaj, zlepšujem sa.

Je to vlastne mentálne precvičovanie. Predstavujem si do detailov, ako prebieha to, čo chcem spraviť. Mám pred sebou superdôležitú prezentáciu? Predstavím si, ako mi slová idú samé z úst. Ako to publikum zaujme. Chcú sa pýtať. Paráda. Bavia sa. Urobím srandičku. Rehocú sa. Prehrávam si to celé v hlave. Môžem si v hlave prehrávať aj úplne konkrétne veci, ktoré chcem povedať, možno aj presne ako ich chcem povedať. Dokončím? Tlieskajú, sú nadšení, chcú spolupracovať. Hneď teraz!

Zameriavam sa na to, čo je dôležité. To závisí od toho, čo vizualizujem. Niekedy nie je dôležité predstavovať si úplne presný scenár, ako to celé prebehne. Nie sú dôležité konkrétne vety, konkrétne pohyby, konkrétna intonácia. Dôležité je dostať do podvedomia ten obraz, že to ide ako po masle. Prijať ho. Osvojiť si ho. Takto to robím ja. Keď sa to bude diať, automat v lebeni to urobí presne takto.

A inokedy na presnom scenári záleží. Napríklad, ak chcem urobiť konkrétny pohyb, napríklad ten všetkými milovaný deadlift. Tak tu je dôležitá dokonale prevedená sekvencia celého pohybu. V hlave môžem skúmať a presne naplánovať každý jeden detail. Kde a kedy čo napnem, čo vystriem, s čím nepohnem, ktoré kĺby zaberajú spolu, ktoré zaberú neskôr a presne kedy. Drilujem pohybový vzor. Osvojujem si ho. Užívam si to. Keď pôjdem naostro, pôjde to na automat.

A čo tie výsledky? Vizualizovať si skvelý výsledok je ako droga. Len tak si rochniť v predstave, že sa kúpem v dukátoch (nie tých, čo si robím do gatí), že mám sebavedomie, čo vidno z obežnej dráhy, že som najmocnejší lifter, čo kedy brázdil planétu, že dostávam diplom za hviezdoslavov kubín. Akože, okej. Je to príjemné. Ale keď z tej predstavy vyleziem vonku, som tam kde som bol. Skláti ma frustrácia. Do výsledného stavu sa nedá len tak teleportovať. Musím ho dosiahnuť. Preto je podľa mňa lepšie držku nastaviť na cestu ku výsledkom, nie výsledok samotný. Aj keď, doplniť si ho ako bonus k procesu je príjemné osvieženie. Ja si ho vždy dolepím na koniec. Ako motiváciu. Nastavenie na zmenu, ten proces, to je podľa mňa ono. A treba si to v hlave poriadne užívať. Ten pocit, že mi to celé robí dobre a že sa pri tom cítim parádne, je kľúčový. Idem s tým celým tráviť nejaký čas. Musí ma to baviť. Idem si to užiť.

Uveriť. Čerešnička na torte. Mužný dáždniček v drinku každého tvrdého chlapa. Že ak si to viem predstaviť, viem to aj dosiahnuť? Nestačí. Ak neverím, že niečo dokážem, nedokážem to. Bodka. Kým nezmizne pochybnosť o mojich schopnostiach, každý výsledok bude len náhodný. Presvedčenie je tá hybná sila, ktorá aj tú najdivokejšiu zmenu dotiahne do konca. Všetko sa zmení presne v tom momente, keď uverím, že to dokážem. To je hranica medzi možným a skutočným. Mágia v reálnom svete.

Ako to spraviť? Zasiať to do najhlbšieho podvedomia a zalievať, kým z toho nevyrastú také korene, že sa nebude dať rozlíšiť, čo je moje presvedčenie a čo zbytok mňa. Lebo presne o to ide. To, že niečo dokážem, musí byť moja prapodstata. Môj obraz seba samého. To je to, čo v skutočnosti pretvárame. A to sa dá kompletným preprogramovaním lebene.