O búrke na Roháčoch

Alebo ako mi vesmír vylosoval nezabudnuteľný zážitok

Roháče milujem. Sústava drsných horských hrebeňov neuchopiteľnej krásy. Vrchy tých hrebeňov sú vytiahnuté vo výške zhruba 2000 m.n.m. Považujem ich za strechu Slovenska. Ony na niektorých miestach dokonca doslovne vyzerajú ako strecha. Exponované trasy, pri ktorých sa zakaždým zoslintám blahom. Vždy som mal pocit, že je medzi nami taká platonická drsná láska. Akosi sa ale ukázalo, že ak majú Roháče náladové ráno a vstávajú po zobudení hore riťou, táto platonická láska môže byť občas len jednostranná.

A bol plán

V ten deň som mal v pláne prejsť tak dve tretiny hlavného hrebeňa. Vyraziť zo Zverovky, vyliezť popri zjazdovke cez Predný Salatín na Brestovú. A tam už konečne začína hrebeňovka.

To mám na Roháčoch rád. Aby človek vyliezol na bod, kde chce konečne začať hrebeňovku, musí našliapať cca. výškový kilometer. To je asi ako keby mal byť začiatočný bod túry hore na Kriváni :)

Hore pod Brestovou je ešte taká nízka roztrúsená kosodrevina. A tam zaútočili. Zasrané horské mušky. Hemžili sa tam v mrakoch. Tie mušky žerú, beštie. Ostávajú po nich také niekoľko dní svinsky svrbiace štípance. Tie k*rvy sú šialene otravné. Mal som ich všade. V očiach, v brade, vo vlasoch, v ušiach, pod tričkom, na miestach, ktoré by človeku na rozum neprišli. Zopár som ich musel vytiahnuť z gatí. Pracovali pilne. Oficiálne som zaznamenal legitímny prípad, kedy sa našinec úplne dobrovoľne plesne po vajciach. Moje gule svojim vzhľadom ešte dva dni potom simulovali kiahne. Trvalo asi ďalších zhruba 200 výškových metrov, kým sa na to vysrali. Zlo.

Tak teda z Brestovej som chcel prejsť cez Salatín a Pachoľu do Baníkovského Sedla.

Táto časť trasy je len výšľap cez les a kosodrevinu na hoľu, ktorá sa niekde pri Salatíne zmení na skalu. Ale nič extra exponovaného. Táto časť trasy pocitovo pripomína skôr hrebeň nízkych tatier. Podľa oficiálnej mapy cca. 6 hodín.

Zo sedla zasa hore na Baníkov, hrdý to najvyšší vrch Západných Tatier. A pekne po hrebeni cez Hrubú kopu a nádherné Tri kopy do Smutného sedla. Táto časť trasy je tak roháčsky pekne exponovaná. Cca. necelé 3 hodiny.

A potom už len dole. Otravne dlhý zostup na Tatliakovu chatu, tam pivo s horcom a potom svinským drindom nazad na Zverovku. Asi hodinu po asfaltke. To je tiež taký vďačny bonus, dupať po celodennej túre nemilosrdne tvrdý asfalt. Ešteže sa dá neskôr zliezť do lesa na staré bežkárske trate, čo sa dovlečú až na Zverovku. Zostup oficiálne trvá cca. 2.5 hodiny.

Celá túra teda dokopy cca. necelých 12 hodín. V tom období som zvykol oficiálne časy sťahovať tak na dve tretiny. A Roháče poznám fakt dobre. Takže parádna pohodová celodenka.

Tak taký bol plán.

A bola realita

Ráno bolo nádherné. Blankytne modrá obloha s roztrúsenými barancami. Chystalo sa byť teplo, ale bolo neskoré leto. A na jeseň je na našich horách počasie najstabilnejšie. S víziou nádherne stráveného dňa nasledovali výdatné raňajky a výdatné sranie. Vyrazil som.

Šlo to skvele. Tempo bolo strojové, počasie nádherné. Hory v tomto ročnom období dostávajú takú zvláštne výraznú farbu, akoby to niekto vo fotošope prehnal s kontrastom.

Celá idylka skolabovala niekde na Troch kopách. Leziem si taký 10 metrový komín, keď mi za chrbtom s príšerným hlukom a bez varovania explodoval hrom. V zápätí zaburácal ďalší. Z druhej strany hrebeňa, ako ten prvý. Zježil som sa od temena hlavy až po riť. To, čo sa práve ide udiať, som uvidel, až keď som vyliezol na vrch. Na oboch stranách hlavného hrebeňa funeli a nasrane hrabali kopytom dva riadne čierne búrkové mraky. Krvou podliatymi očami medzi sebou urdžiavali očný kontakt. Bolo fyzicky cítiť ich vzájomnú príťažlivosť. Ale čosi napovedalo, že si nebudú chcieť láskyplne zašukať. Keď som začal liezť ten komín, obloha bola čistá. Neponáhľal som sa, pekne som si to užíval. Rozum sa zastavuje z toho, odkiaľ sa tam tie dva mraky z ničoho nič teleportovali.

A potom sa to stalo. Stál som tam s otvorenou papuľou a so zakaleným zľahka neprítomným pohľadom čumel, keď sa tie dva mraky s rozbehom rohami čelne zrazili priamo na hrebeni. Tam, kde som stál. Asi ma nevideli. A potom všetko zčernalo a nastala apokalypsa.

Keď som po niekoľkých sekundách precitol z prekvapenia, prvé, čo som si uvedomil, bolo, že som úplne kompletne mokrý. Akoby som vliezol do bazéna. Bolo komicky nepodstatné, koľkými vodnými stĺpcami sa pýši vodeodolná membrána na mojej protidažďovej bunde. Ako ďalšie mi došlo, že si nevidím bagandže. Bol som prehltnutý hlboko v útrobách čiernošedého mraku. Úplne naslepo, vôbec som nevidel, kde kladiem nohy. Výdatne lialo a ozývalo sa vzdialené hrmenie. Inak tam bolo hrobové zlovestné ticho. Potom sa mi postavili dupkom všetky vlasy a chlpy. Šlahol šialený oslepujúci záblesk sprevádzaný hlasným zvukom pripomínajúcim trhanie papiera. V momente som bol pričapený k zemi a tváril sa, že tam nie som. Obišiel ma pocit hrôzy a mojou hlavou sa preliala intenzívna vlna paniky. Došlo mi, že nie som zježený z hrôzy, ale zo statickej elektriny. A došlo mi, že všade naokolo šľahajú blesky.

Aby som mal minimálny kontakt z povrchom a zároveň netrčal, úplne priľnutý k zemi som nejako prelevitoval k najbližšej stene. Dole tou stenou sa lial výdatný vodopád. To bola ďalšia skala, ktorú som potreboval preliezť. A keď sa takou skalou valí voda, zmení sa na omak na niečo, čo horolezci volajú naolejované sklo. Prebehla mnou ďalšia vlna panickej hrôzy. Došlo mi, že ja odtiaľ nemôžem odísť.

Situácia sa mala asi takto. Bol som zhruba uprostred exponovaného hrebeňa obitého reťazami. Ten hrebeň pripomína vrch úzkej sedlovej strechy. Lezú sa tam kolmé steny a komíny vysoké dobrých pár metrov. Najbližšie ústupové cesty boli sedlá na oboch koncoch trasy, každé zhruba hodinu cesty po vrchu hrebeňa. Nemohol som odtiaľ zmiznúť, musel som ten hrebeň dokončiť. Alebo prípadne sa pokúsiť úplne naslepo zliezť nižšie, pošmyknúť sa alebo krivo šliapnuť a splachtiť na Tatliakovu alebo Žiarsku chatu o čosi skôr. Alebo sa trafiť do nejakého plieska. V oboch prípadoch dobrodružná cesta dostupná niekoľko stometrovým voľným pádom. V akejkoľvek polohe a pozícii som vytŕčal a koledoval si o blesk. Voda tečúca po skalách ústretovo ponúkala ďalšie možnosti na pretrasenie elektrinou. Navyše, bol som tam uprostred pracovného týždňa. Nebolo tam živej duše. Po ďalšej nekontrolovateľnej vlne paniky prišlo akési zmierenie. Hlavou mi prešlo - game over. Zatrepem tu klobásami.

Chvíľu mi to trvalo, kým som si tú situáciu kompletne uvedomil. Nasledoval hlboký nádych a výdych. Potom sa v hlave rozžhavili procesory a spustila sa niekoľkosekundová kompletná analýza možností. Som na horách často a už veľmi dlho. Búrku poznám. Študujem ju. Tu mám poznámky. Práve preto, aby som vedel, čo mám robiť. Práve v takej situácii, aká sa mi teraz deje. Absolútne som sa upokojil a roboticky sa sústredil. Žiadna emócia. Bol som stroj.

Záver mojej situačnej analýzy bol, že nemám šancu nijako sa chrániť. Búrka môže trvať hodiny. Tak som sa rozhodol, že si to aspoň užijem. Rozhodol som sa, že to prejdem.

Vybral som si smer, z ktoré ho sa mi zdalo, že prišli tie mraky, aby som šiel čo najviac v protismere a bol vonku skôr. Postupoval som úplne mechanicky a v podrepe, lebo len tak som videl zem. Hnáty čo najbližšie k sebe, trčať čo najmenej. Miesta a steny, kde boli reťaze som obliezal niekoľko metrov od nich. Traverzoval som, aby som nebol na vrchole hrebeňa. Každý chyt, každé ukotvenie nohy, každý krok som päť krát odskúšal, aby bol stabilný. Pitný režim som mal vďaka samozvaným vodopádom zabezpečený na týždeň dopredu.

Bolo to extrémne intenzívne. Vlasy dupkom, zmenšiť sa na minimum, mohutný záblesk, trhanie papiera, ďalší krok po skale. Na reťaziach vedľa mňa sa mrskal eliášov oheň. Prehnala sa mnou taká divná vlna šťastia. Bolo to neopísateľne nádherné v celej tej svojej smrtiacej nebezpečnosti.

Z útrob pekla som vyliezol asi za necelé dve hodiny. V smutnom sedle som ja smutný nebol. Videl som celý ten nasratý živel nad sebou. Do vrchu brebeňa bol zahryznutý čierny mrak, v ktorom sa výdatne blýskali výboje. Už som na neho pozeral zdola. Keď som schádzal po úpätí hory a obzeral sa za ním, hegali mnou návaly endorfínov a nekontrolovateľneho pochechtávania sa.

Keď som sa tak doslova “nabitý” zážitkami potácal dole, stala sa ešte jedna vďačná zaujímavosť. Už sa stmievalo a chcel som dať konečne vedieť, že som v poriadku. Tak som vytiahol telefón a zistil, že mi kompletne odišla všetka elektronika. Darmo, že som ju vypol okamžite, keď sa hrmením ohlásil blížiaci sa mrak. Nie z vody. Elektronika bola, ako vždy, zabalená vo vodotesnom vaku. Normálne sa mi odpálili čipy v telefóne aj foťáku, asi z tej statickej elektriny. Vďačné to bolo preto, že som nemohol zavolať, že som v poriadku, a teda, už niekoľko hodín ani hovor prijať. Telefón sa z toho už nespamätal nikdy. Foťák to tak nejak rozchodil po niekoľkých dňoch.

Keď som po tme dorazil na Zverovku, v krčme vládla ľahká panika a dostal som zdrb horší, ako by som bol dostal od vlastnej matere. Neprávom, samozrejme :) Vďakabohu, dôverovali mi, že to prejdem. Vymedzili mi dosť času na návrat, kým budú alarmovať horskú službu. Prišiel som síce po tme, ale stihol som to v limite.

A poučenie? Žiadne. Bez akéhokoľvek pokrytectva, proste som mal smolu. Pretože toto sa môže stať úplne každému. Jediné priamo porušené odporúčanie bolo ísť na hrebeň čím skôr zrána a neriskovať búrku z tepla. Ale ja milujem večerné návraty z hrebeňa. Tak som si tentokrát v lotérii vytiahol los na hovno. Nešlo to predpovedať, a keď to prišlo, nešlo sa tomu vyhnúť. Bolo nevyhnutné priamo sa tomu postaviť. Hovorím síce, že som mal smolu. Ale zároveň sa mi dostalo možnosti prežiť niečo absolútne neskutočné a nezabudnuteľné. Búrku na hrebeni Roháčov v plnej ozubenej sile a zoči-voči!