Ilustračný príklad exemplárnej blbosti

Alebo čo sa stalo potom, ako som sa konečne znova vydriapal na Baranec

Je to zhruba rok, čo som si dosť strašidelne kompletne vykĺbil členok. A je to asi niečo vyše pol roka, čo som po operácii. Viem, že rekonvalescencia potrvá roky. Ale keďže tú nohu postupne zaťažujem a ona sa postupne zlepšuje, odvážil som sa zaradiť do chodiaceho lístka pokusy o výstup na Baranec (jeden z mojich obľúbenych vrchov, vedľajší hrebeň Roháčov, cca. 2200 m.n.m., prevýšenie asi 1,3km). Môj tretí, už konečne úspešný, pokus sa udial pred troma dňami.

Tu je krátky zostrih.

Dada je z Liptovského Mikuláša, mala stretávku zo strednej, tak sme boli na pár dní u svokrovcov. Z balkóna zhodou okolností pozerajú rovno na Baranec. Ráno, v deň, kedy som sa k nemu znova plánoval s láskou privinúť, som ho bol na tom balkóne pozdraviť a skontrolovať. Nebol tam. Namiesto neho tam bol ťažký tmavomodrý dažďový mrak, ktorý rozčapil nohy a sadol na celý hrebeň Roháčov. Hlavou mi prebehlo: “Tak fajn. Už zase sa to deje!”

Na horách ale neexistuje niečo, ako zlé počasie. Existujú len zle oblečení a nepripravení turisti. A moje odhodlanie ísť hore sa neotriaslo žiadným zaváhaním ani na mikrosekundu. Mal som všetko, čo bolo treba mať, a hlavne aj kompletný výstroj. Bez výstroja, ktorý zodpovedá ročnému obdobiu, počasiu a všetkým príslušným možným aj nemožným scenárom, by som totiž hore nikoho nepustil. Ani seba.

Začalo to hladko. Keď som dorazil do Žiarskej doliny, výdatne lialo. Priadne som skontroloval mrak, na búrku to nevyzeralo. To by som hore nešiel.

Na Roháčoch som už búrku zažil. Tu je o tom krátka story. Môj dnešný mrak bol (zasa raz) v poriadku. Bežná dažďová nízka oblačnosť. Vykročil som s úsmevom.

Stačilo sto výškových metrov a bol som v útrobách dažďového mraku. To sa človek pokojne napije aj pri bežnom nádychu, takže oblečenie som neriešil, tempo vytvorilo stabilnú mikroklímu a aj tak mi bolo jasné, že od prvého kroku až po vrchol budem do nitky mokrý. Lebo v dažďovom mraku je to z nejakého nevysvetliteľného dôvodu proste tak. Vlezieš do neho ako do vane plnej vody. Pásmo lesa bolo príjemne zahalené v tajomnej mrakovej hmle. Bola to nádhera.

Je začiatok mája, hore boli ešte roztrúsené ľadové platňe a hrebeň cez kosodrevinu bol stále zakrytý pomaly sa roztápajúcim snehom. Takže každé dupnutie, každý doskok, v podstate každý menej ladný pohyb, znamená nohu po vajčiská prepadnutú cez snehoľad a chodidlo zamotané v chobotnici kosodrevinových konárov pod snehom. Pri každom takomto prepade trčí zo snehu len torzo človeka bez jednej nohy, pričom tá druhá noha je v esteticky príjemnom skrútenom pokľaku. Takto som tam s tým mojím členkom tancoval hodinu smerom hore a hodinu smerom dole. A to je ten hrebeň v kosodrevine len zhruba tretina celého výstupu a zostupu.

Záver nad kosodrevinou je už len ťahavý výstup cez kamenistú hoľu. Kde tu snehové splazy, kde tu ľadová platňa. Roztrúsené. Ani som nevyťahoval reťaze, nebolo treba. Hej, mám také protišmykové reťaze s ostňami, čo sa natiahnu na bagandže. Na ľadoch fungujú výborne. To aby som so sebou nemusel vláčiť mačky, ktoré sú aj tak dobré hlavne na súvislé ľady a lezenie. Inak sú zbytočne ťažké. Mám zimné reťaze, takže sa zo mňa asi oficiálne stalo auto.

V temnom kúte mojej lejakom premočenej duše som dúfal, že sa dostanem nad oblačnosť a ukáže sa mi malebná inverzia. Nestalo sa. Fučal nárazový vietor, nad kosodrevinou ma pred ním už nemalo čo chrániť. Takže som sa znova nechal do kosti vyfénovať riadnou ľadovňou.

Na vrchole som bol stále v mraku. Ale prešiel som tú dažďovú časť, takže pršalo už len podo mnou. Na vrchole so mnou ostal už len ostrý vietor. Mohol som sa konečne prezliecť. Vyzliecť sa v ľadovom vetre úplne na mokrého hoľaka má vždy svoje nezvyčajné čaro. V momente som vyschol a mohol som sa kompletne prehodiť do suchých vecí.

Keď som sa chystal na zostup, konečne vykuklo zaslúžené slnko a oblačnosť sa začala trhať. Baranec mi doprial nádherné výhľady na Roháčsky hrebeň v jeho plnej drsnej kráse. Navyše, bolo mi dožičené vidieť úžasný úkaz, keď sa mraky prelievali cez hrebene do sediel. Pri zostupe mi už robilo spoločnosť slnko osobne.

Ja tieto výstupy milujem, inak by som tam pravidelne neliezol, ale bol to zasraný, sprasený zaberák. Napriek tomu, že som to v strojovom tempe vyšiel v čase skoro o hodinu kratšom, ako je v oficiálnom pláne. Šlo sa mi dobre, tréning funguje. Avšak, aj keď nohu pravidelne postupne trénujem, ten vyše polrok, čo som nemohol vôbec chodiť, lebo som s barlami tvoril utešenú trojnožku, sa na mojom torze skrátka podpísal dlátom. Krvou a švabachom. Takže už keď som zostupoval, veľmi dobre som vedel, že som bol hore. Nie len členok, ale aj kolená začali ujúkať. A to bolo nové, neviem, čo sa im znepáčilo, doteraz šľapali s úsmevom, a nie vyslovene kyslým.

Na druhý deň sa objavila dalšia novinka. Mohol som chodiť bez toho, aby som bol de Pejrak. To bol obrovský rozdiel oproti predošlým pokusom, keď som ešte týždeň po výstupe nevedel došliapnuť na nohu a klátil som sa jak zle spadnutý leňochod. Kolená síce boleli, cítil som dobre známu povýstupovú únavu a mal som miernu svalovku na lýtkach, ale cítil som sa dobre a pri sile. Tak som dostal nápad, ktorý sa za krátko po jeho vzniku a exekúcii, zaradil medzi tie najbrilantnejšie nápady v mojom doterajšom živote. Povedal som si, že idem odcvičiť mŕtve ťahy a výtlaky nad hlavu s veľkou činkou a potom si drbnem zopár dobre mierených tabatových protokolov pri boxovacom mechu. Hneď druhý deň po výstupe.

Rekordy som nelámal, ale šlo to dobre. Vládal som, aj mi to dokonca dobre padlo. Aj noha sa tvárila, že je v pohode. Osvietenosť môjho nápadu dorazila, mierne zadýchaná, hneď v nasledujúce ráno.

Prebúdzanie mi pripomínalo zopár krát okúsené preberanie sa z bezvedomia. Moju hlavu by mohli okamžite použiť ako vyrovnávacie závažie na výškový žeriav. Tupá bolesť v čele náladu zlepšovala s roztopašnosťou jej vlastnou. Tam, kde som mával kolená, boli dva dokopy pozvárané kusy kovu. Pri náznaku pokusu o ich ohnutie vydali zvuk, o ktorom nechcem hovoriť. Už nikdy. Nehovoriac o nervovom impulze svinskej bolesti, ktorý mi skrivil papuľu tak, že som myslel, že moja tvár už bude do konca života vyzerať ako pokrčená igelitová taška.

Udatne som absolvoval každorannú ľadovú sprchu a prijal výzvu zabaviť okoloidúcich plazením sa po schodoch do kanclu na treťom poschodí. Hneď, ako som začal mať pocit, že to najhoršie mám za sebou, sa všetko na dobré obrátilo. To preto, že ako čas napredoval (v ten deň sa vyslovene ostentatívne nikam neponáhľal), začal som mať pocit, že budem chorý. Nie ten pocit, že na mňa niečo lezie. Ten pocit, že som fakt svinsky, úplne seriózne chorý. Slabosť, závrate, bolesť pri akomkoľvek pohybe čímkoľvek, škriabanie v hrdle, sucho na slizniciach, tým typicky hrejivým tupým štípaním opúchajúce dutiny, pocit zvýšenej teploty. Moja normálna kľudová tepová frekvencia je cca. 60 beatov za minútu. Ošahal som sa, telo v kľude drdilo okolo 90 timpánov za minútu, takže úplne evidentne riešilo nejaký problém.

Neviem sa rozhodnúť, či som sa večer viac cítil byť rozsypaný od vchodových dverí po obývačku alebo len tak vyliaty na parkety. Bol som tak rozmrdaný, že som nevládal ani ležať, nie to ešte vôbec len pomyslieť na to, že by som meditoval a dal sa dokopy. Dal som si s Dadou hruškovicu na utlmenie (Koriak nám včera bujaro oslavoval 7 mesiacov pobytu v tomto svete) a márne sa pokúšal zaspať. Sú veci horšie, ako byť tak unavený, že človek ani zaspať nevie. Ale toto je proste jedna zloba!

To, čo mi zachránilo deň, bolo, že som aspoň vymyslel nové meno pre fakultu z Heryho Potera: SLABOCHOR!

Podarilo sa mi spať niekoľko hodín. Dnes som sa zobudil relatívne v kľude. Kolená bolia, ale žiadna chorobnosť sa nekonala.

Vedel som, čo som spravil zle. Už keď som sa chystal na ten tréning, som to vedel. Ale nedalo mi. Nechcem hovoriť, že to už nikdy nespravím, ale na toto si budem pamätať ešte veľmi dlho. Týmto pitoreskným príbehom budem desiť vlastné aj cudzie potomstvo. Ale niekedy je asi potrebné vedome skúsiť, ako chutí chyba. A počúvať intuíciu, keď s navretou žilou na čele vreští “nerob to”!

Takže, čože som to spravil zle?

NIKDY, NIKDY, NIKDY NEPODCEŇUJ REGENERÁCIU!
Je nevyhnutná, aj keď sa teľa tvári, že to nepotrebuje. Potrebuje!

Teraz som si naordinoval vynútenú regeneráciu minimálne na niekoľko dní, nech má moje zbiedené telíčko možnosť spamätať sa. A tento smutný príbeh ma tiež rozkýval, aby som si urobil poznámky o regenerácii.