Ako som pridal na deadlifte 15% za tri týždne

Alebo ako málo stačí, aby všetko bolo úplne inak

Už niečo vyše roka cvičím RPT. Zdvíham ťažké veci. A postupne stále ťažšie. A mal som také želanie, že aké by bolo fasa, keby som zdvihol 140kg deadlift. A asi pred troma mesiacmi, som sa v deadlifte apokalypticky zasekol na 130kg. Za živého - tu doplň božstvo podľa vlastnej preferencie - som s tým nevedel pohnúť. Urputne som s tým bojoval asi dva mesiace. Skúsil som všetko. Menší deload. Väčší deload. Dať si od toho pauzu. Viac jesť. Viac spať. Nič nefungovalo. Nič!

Tak som sa pekelne nasral. A vyhecoval. Bol som jak vyšinutý. Napumpovalo ma to testosterónom, povedal som si, že to teraz zdvihnem, aj keby ma šľak mal trafiť. Skoro trafil. Mal som akurát štastie, že mi nepraskol vajíčkovod alebo dačo. To nefungovalo absolútne vôbec. Jak to je do kozej riti vôbec možné? Môžem to celé srať (ono sa to skoro aj stalo)!

Potom som sa upokojil, lebo ma niečo napadlo. Taká blbosť. Jednu vec som ešte neskúsil. Ísť na to hlavou, nie silou. Sadol som, zobral zošit a začal písať. Ako správny tvrdý chlap.

Milý môj denníček. Úvodom môjho listu ťa srdečne pozdravujem. Toto ma serie ma mojom deadlifte. Zasekol som sa na 130kg strope. Keď ho skúšam zdvihnúť viackrát za sebou, neudržím ho v ruke. Pravidelne zlyhávam. Preto mám úplnú hrôzu z toho, že ho zasa nezdvihnem. Je to sk*rvený nekomfort lebo je to zasrane ťažké a bolí to. A to je ďalší dobrý dôvod, prečo sa ho regulérne bojím.

Prečítal som si to. A uvidel som to. Vôbec nebolo čo riešiť. Bolo to úplne jasné. Niežeby som nad tým nerozdumoval už pred tým. Ojoj, čo som sa ja okolo toho narozdumoval. Úplne som to prekombinoval. Teraz to ale prestalo byť abstraktné. Držal som v hnátoch existujúcu, fyzicky hmatateľnú, jasnú myšlienku. Zrazu to bolo tak jednoduché. Vedel som presne, čo mám robiť. Videl som diagnózu a už aj akčný plán.

Diagnóza #1: slabý úchop. Riešenie: pravidelne visieť na hrazde. To je na úchop to najlepšie. Hrazdu mám doma aj v kancli. Žiaden problém.

Diagnóza #2: strach zo zlyhania, strach z nekomfortu. Brzda v hlave. Riešenie: preprogramovanie držky. Cieľ: Keď idem deadliftovať, mám v hlave jedinú myšlienku. Zdvihnutý deadlift. Nič iné.

Začal som na tom makať. Visenie som si zaizoval hneď. Zložitejšie to bolo s tou držkou. Ale, už dlhšie som flirtoval s myšlienkou, že začnem znova experimentovať s vizualizáciou. Tak toto bol ideálny spúšťač. Vôbec som sa s tým nesral. Zobral som zošit, obrátil na čistý list a napísal tam toto.

Som silný ako zviera. Dokážem zdvihnúť všetko. Dokážem zdvihnúť 150kg deadlift. V mojej mysli existuje len môj cieľ.

Toto som si čítal niekoľkokrát pred spaním. Než idem spať, meditujem. V meditácii som si predstavoval, že zdvíham 150kg deadlift ako nič. S úškrnom na tvári. Ako ma to baví. Aké je to ľahké. Tú predstavu som naplno prežil. Normálne ma počas meditácie fyzicky naplo. Brutálna tenzia, tak ako to má pri deadlifte byť. To bolo v meditácii celkom nové. Od ťažkého deadliftu som si dal na týždeň pauzu. Nech má mozgovňa trocha času na ohnutie.

A šlo sa na to. Keď som pomyslel na tréning, kmásali so mnou trocha obavy. Tak ako pred tým. Prišla pochybnosť. Hodinu pred tréningom som si sadol, zviezol sa do meditácie a znova urobil tú vizualizáciu v plnej sile. Povedal som si, že to, čo cítim nie je strach. Že je to vzrušenie.

Chvíľu na to som stál nad 130kg deadliftom. S jasným fokusom. S úplne prázdnou hlavou. Bola tam len jediná vec. Stojím úplne vystretý a držím to hovädo. Nastaviť, stiahnuť riť, naplno napnúť a … hore s ním!

Zdvihol som ho 5 krát! Mal som pocit, že pokojne môžem spraviť ďalších 5 zdvihov. Mal som rozum. Nechal som ho tam ležať. Porazeného. No ty vole!

Vizualizoval som denne a viac ako pred tým. Ďalší tréning šlo hore 132.5kg, potom 135kg, 137.5kg a hneď nato aj 140kg. Tu sa splnila moja túžba. Prečo? Lebo to už nebolo želanie. Bol to jasne napísaný cieľ a navyše bol ešte aj úplne prestrelený. Po troch týždňoch som stál vystretý so 150kg deadliftom v rukách. Žiadne zaváhanie. Žiadna bolesť. Žiadna brzda. Len čistá sila a zameranie. Vedel som, že sa mi podarilo niečo v hlave polámať a rozdupať to na padrť. Nebol to len akýsi pocit. Bolo to číre presvedčenie.

Fungovalo to tak zázračne, až to bolo strašidelné. Za tie tri týždne, čo som naplno vizualizoval, sa stala ešte jedna vec. Jazdím na low-carb. A z nejakého dôvodu som sa rozhodol, že do seba napchám viac tukov. O dosť viac. Začal som si do každého čaju (a že ich sľopem fakt dosť) pridávať kadejaké maslá (kakaové, kokosák, klasické). Fakt veľa. Teraz je mi jasné, že aj z toho som zosilnel jak zasraná beštia. Ale stalo sa to úplne mimochodom. Neurobil som to nejak cielene. Len ma to napadlo, tak som to urobil. A keď na to teraz pozerám spätne, mám pocit, ako by sa všetko naokolo samo prispôsobilo na dosiahnutie môjho cieľa. Akože .. vesmír fakt funguje a tak podobne. Divočina.

Odvtedy som si vizualizáciu skúsil ešte pár krát na úplne miniatúrnych veciach. Napríklad? Urobiť parádnu prezentáciu, dohodnúť si super výhodnú spoluprácu, naplno prežiť konkrétnu situáciu. Fungovalo to tak neuveriteľne, že sa nadšene pochechtávam, už len keď na to pomyslím. Naša držka má superschopnosti. Dokáže ohnúť celú realitu, keď sa jej správne podá, čo od nej chceme.

Objavil a odskúšal som šialene jednoduchý a funkčný nástroj. Od teraz všetko robím už len takto. Všetko je teraz inak. A ako by povedala istá známa modelka: “môj svet sa otočil o 360 stupňov”.