O meditácii

Alebo o tichu v hlave

Žijeme v čulom svete. Bodro si sviští, občas je hyperaktívny, občas je úplne na steroidoch. Deje sa v ňom veľa, niekedy až priveľa vecí. A to všetko naša držka spracováva, všetkému venuje pozornosť. Analyzuje, komentuje, porovnáva, odmieta, stotožňuje sa, fabuluje scenáre, súdi. Myšlienky. Emócie. Nezastaviteľná práčka v hlave. Neustály a neutíchajúci prúd myšlienok. A občas je z toho naša lebeň napeckovaná jak črevo po majstrovstvách Horného Strukovca v zadržiavaní prdov. Dobrá správa je, že sa od toho dá oddýchnuť. Ono sa to dá dokonca vypnúť. Pravidelnou meditáciou.

Sme zvyknutí byť prikovaní vo vonkajšom svete. Vnímame ho rozumom, pretože tak nás to od malička učili. O všetkom máme myšlienky. Veľa myšlienok. Vyrába ich naše rozumové ja. Naša projekcia do vonkajšieho sveta. Je napichnuté na naše bezprostredné vedomie. Všetko v jednom kuse komentuje. Máme s ním neutíchajúci vnútorný dialóg. Furt dačo hučí (aj teraz).

To je preto, že dnešný svet ľudí je agresívne hovädo. Má od nás očakávania, kladie na nás nároky. Chce, aby sme boli priebojní, štíhli, výkonní, na slovo počúvali, zarábali prachy, chodili v obleku, žrali ovsené vločky, drhli sa šampónom s (tým dobrým) azbestom, mali veľké cicky, pozerali televízne noviny, mali najvýhodnejší paušál, volili správnych kandidátov, nosili ručne štrikované slipy z (tentokrát fakt pravej) bio-vlny (vyrobenej z jemne strúhaného obočia horských afgánskych kôz) … a kvantum iných pre život nevyhnutných vecí. Šéf, rodičia, partner(ka), médiá, vždy nápomocné komentáre a pohľady okoloidúcich, ktokoľvek a čokoľvek. Všetci o nás majú nejaký obraz a neboja sa ho na nás zložiť.

Samozrejme, na druhej strane, my sami tiež máme o sebe svoj vlastný obraz. Máme svoje vlastné túžby, zámery, želania, ambície, ciele.

A naše rozumové ja je prvou líniou v tejto paľbe z vonkajšieho sveta. Je medzi dvoma mlynskými kameňmi. Medzi tým, čo sa od nás chce a tým, čo chceme my sami. A tak sa krkolomne snaží vyhovieť všetkým zároveň. Hľadá kompromis, pokúša sa identifikovať naše miesto a účel vo vonkajšom svete. A tak často dochádza ku kolíziám. Že nie sme takí, ako by sme mali byť, že nerobíme, čo by sme mali robiť, že nevyzeráme, ako máme vyzerať. Takéto veci sú potom vytláčané a odkladané hlboko do podvedomia, kde je ich hlavnou náplňou práce strašne dobre robiť zle. V tom “lepšom” prípade to deformuje náš vlastný obraz o sebe samých, v tom horšom to spôsobí choroby. Výsledkom je v tom “lepšom” prípade pocit “môžem ja to celé srať!”, v tom horšom sú to frustrácie, znechutenie, nešťastie. Človek nevie, čo je vlastne zač, čo a prečo vlastne robí. Zmätok.

Hej, vylíčil som to desivo, ale chcel som to trocha dramaticky prehnať. Aby bolo jasné, že niet divu, že sa komentátorovi v našej hlave huba nezavrie. Byť na jeho mieste, reptal by každý.

Presne tento hukot je potrebné utíšiť, ztlmiť a po čase pokojne aj vypnúť. Totiž, drtivá väčšina týchto myšlienok je úplne ničotná a zbytočná. Ak to vypneme a prestaneme sa tým zaoberať, v reálnom vonkajšom svete sa nezmení absolútne nič. Jediné, čo sa zmení je svet vnútorný. Nastane kľud. Človek bude pokojneší, vyrovnanejší, sústredenejší, silnejší, výkonnejši, … doplň superlatívy. Lebo prestane riešiť k*k*tiny. Ostane len to, čo je naozaj dôležité.

Tak čo je to tá meditácia?

Stav bez myšlienok. Pokoj v hlave. A tiež relaxačná (nie náboženská!) technika.

Náš rozumový komentátor je pevnou súčasťou našej mysle a nedá sa vyoperovať. Ako je potom možné nemať myšlienky, keď stále hučí?

Postupne.

Bežne sme stotožnení s našim rozumovým ja, takže fičíme na myšlienkach. Ale v meditácii sa snažíme tieto myšlienky upokojiť. Výborne funguje odosobniť sa od komentátora a pozrieť sa na neho zhora. Z pohľadu nezávislého pozorovateľa. Myšlienky len sledujeme. Nerozvíjame ich, držíme si od nich odstup. Necháme ich plynúť bez povšimnutia. Po nejakom čase tréningu sa fakt dá naučiť myšlienky si doslovne nevšímať. Fakt ich prestane byť počuť. Zmiznú. Oko hurikánu. Nech sa okolo besní, čo chce, tu je úplné bezvetrie.

Myšlienky nie je možné nejako rozumovo, racionálne kontrolovať (presne to robí rozumové ja, ktorému chceme zapchať hubu). Meditácia je pokoj. Akákoľvek snaha o vedomú kontrolu spôsobuje očakávanie a napätie, ktoré je v priamom rozpore s pokojom. S myšlienkou sa nedá bojovať. Je silná jak nosohroch. Vyhrá to. Treba to urobiť inak. Treba sa od toho uvoľniť.

Preto je dôležité povedať, že meditácia je hlavne relaxačná technika. Telo a myseľ sú zdrôtované dohromady. Jedno ovplyvňuje druhé. Fyzické uvoľnenie tela sa dá použiť ako nástroj na uvoľnenie mysle. V tele sú automatické mechanizmy, do ktorých nemáme čo pchať paprče, ako peristaltika, látková výmena a tak. Ale, sú automatické mechanizmy tela, na ktoré je nám dovolené šahať. Napríklad dýchanie. Pomocou vedomej kontroly dýchania je napríklad možné znížiť tepovú frekvenciu, ale aj cielene zrelaxovať celé telo. A postupná úplná relaxácia tela je priama cesta do meditačného stavu.

Naše telo je je biologická mašina. A naša mozgovňa je masívne prepojená sieť neurónov, ktoré sa spolu bavia pomocou elektrických impulzov. Tie impulzy sa dejú s nejakou frekvenciou. Náš mozog kmitá. Preto sa tomu tiež nadáva do mozgových vĺn. Táto aktivita sa dá fyzikálne merať (napr. pomocou EEG) v Hertzoch (1Hz = počet kmitov za sekundu). Mozgovňa štandardne pracuje v niekoľkých režimoch - hladinách. Denná štandardka je hladina beta (úplné vedomie), a čím bližšie k spánku, frekvencia mozgu sa znižuje a prechádza postupne hladinami alfa, až do spánkových hladín theta a delta. Fyzickou relaxáciou tela je možné mozgovňu preladiť ako rádio. Je možné dostať sa veľmi blízko spánku. A to, čo je pre meditáciu zaujímavé je práve hladina alfa. Hladina medzi bdením a spánkom. V prirodzenom cykle mozgovne sme v alfe tesne pred zaspatím alebo tesne po prebudení. Hlava je bdelá, ale vonkajšie vzruchy neotravujú. A práve v alfe sa dejú divy. A fyzickou relaxáciou je možné pohodlne preladiť lebeň do alfy.

Meditácia je teda stav hlbokej relaxácie. Žiadne vonkajšie vplyvy. Odrezaný vonkajší svet. Po troche cviku zmiznú úplne všetky vonkajšie vnemy. Človek si napríklad počas meditácie neuvedomuje vlastné telo. Je len úplné ticho. Človek je sám so sebou. Absolútne uvoľnenie. Absolútna prítomnosť.

Len aby bolo jasné, zmysly fungujú, ok? Ak pri tebe znenazdajky zatrúbi slon, šľak ťa trafí rovnako, meditácia nemeditácia.

A načo je vôbec dobré oddrbávať sa do ničoty?

Meditácia ako nástroj

Zvládnutie meditácie má neúnosné kvantum vedľajších efektov. Už len tým, že človeku dôjde nepodstatnosť a zbytočnosť myšlienok, čo sa preháňajú v držke. A to, že je schopný si svoje myšlienky uvedomiť v čase, keď vznikajú alebo už proste sú. Toto uvedomenie má za následok, že sa na ne človek vie pozrieť neosobne a zhora. Presne tak, ako sa to naučil v meditačnom stave. Myšlienky síce nie je možné kontrolovať a zápasiť s nimi, ale je možné hrať s nimi rôzne zábavné hry. Moje obľúbené hry sú: (1) vypadni z mojej hlavy, (2) nie, (3) ty znieš inak, takto: ...

Niekto tomu hovorí ovládanie alebo kontrola vedomia. Mne slová “ovládanie” a “kontrola” nie sú veľmi sympatické, ale veľmi dobre vystihujú fakt, že myšlienku si je možné úplne uvedomiť a už v zárodku ju úplne zahodiť alebo okamžite vymeniť za inú (spravidla opačného významu), keď je na prd. Funguje to výborne.

Len aby bolo jasné, čo sa tých myšlienok týka. Hovorím o zbytočnom komentovaní a riešení vyfabulovaných volovín. O balaste. Nie o kritickom a analytickom riešení nejakého konkrétneho problému a tak, ok?

Je tu jedna dôležitá vec spojená so schopnosťou sledovať vlastné myšlienky zhora. Introspekcia. Množstvo vnútorného napätia vzniká preto, že človek má vo svojom vnútri konflikty. Zvyčajne medzi tým, čo sa od neho očakáva a tým, čo chce sám. Sledovanie a pochopenie vlastných myšlienok môže pomôcť pochopiť, v čom je pes zakopaný. A tak meditácia môže pomôcť pochopiť tú moju momentálnu realitu, vyrovnať sa s ňou alebo vedieť, čo na nej zmeniť.

Ďalší špeciálny bonus je schopnosť dať si mikromeditáciu kedykoľvek v priebehu bežného dňa. Ak sa potrebujem na niečo práve teraz sústrediť alebo ma niečo vyslovene nasralo (aj keď, to by sa už po čase veľmi nemalo stávať). Zabehnutý meditovač sa vie dostať do svojej relaxačnej hladiny (alebo blízko k nej) pomerne rýchlo. Človek sa lepšie koncentruje a úplne sa upokojí. To je užitočná schopnosť.

A potom, je tu celý ďalší nedozerný rozmer. Šialene obrovské ihrisko na hranie. Meditačný stav sa dá totiž použiť vyslovene aktívne. V meditačnom stave máme veľmi blízko ku svojmu podvedomiu. Máme tam pootvorené dvierka. A to nám dáva supermožnosti. Meditácia môže slúžiť ako všestranný nástroj na zmeny v podvedomí. Na zmenu obrazu seba samého. A táto zmena prakticky spôsobí, že sa na svet pozeráme inak. A teda, svet sa zmení. Tým dokážeme zmeniť celú realitu. Lebo naša realita je nakoniec len to, čo vnímame a hlavne ako to vnímame. To zmení všetko, vrátane nášho chovania a vecí, ktoré sa nám dejú. To je ohnutie reality. A to je superschopnosť.

Masívny záver

Meditácia je o pokoji. A keďže funguje, pokoj je voľba. Takže, vyber si, jedna z týchto dvoch viet platí:
rozumové ja: keď všetko do seba konečne zapadne, nájdem pokoj
intuitívne ja: keď nájdem pokoj, všetko do seba konečne zapadne

Tu je jednoduchý postup, ako sa naučiť meditovať. Tak, ako funguje pre mňa.