O vykĺbenom členku

Alebo ako na mňa vesmír ukázal prstom a prišiel som o nohu a ako mi ju vrátili späť

V roku pána 2016 bolo pomerne teplo už začiatkom marca a les vábivo voňal. V tom čase ešte magľajzom roztápajúceho sa snehu s blatom. A tak leso-bajková sezóna v plnej sile odštartovala nevídane zavčasu. Po niekoľkých rozjazdoch som sa konečne vybral na poriadnu hrebeňovku. Dal som si na biku moje obľúbené kolečko cez Kojšovskú hoľu. Hore cez Zlatú idku a po zásobovačke na Eriku. Potom na vrch zjazdovky a pekne po sínusoidnom hrebeni cez Lajošku a Jahodnú späť. Parádny celý deň na bajku v lese. Les bol ešte po zime rozospatý a mal dobrú náladu. Vďačne s otvorenou náručou dával. Jasná obloha, divoký očný kontakt s niekoľkými zvermi po ceste, studený vzduch voňajúci odkrytými spadnutými listami, to všetko cez ostrý jarný žltohnedý filter. Nádhera. Podvečer som so širokým úsmevom dorazil do mesta a začal som kotviť pri Kembridži, že si idem dať zaslúžené pivo. A vtedy sa to stalo.

Kembridž je naša obľúbená karčma. Obsedáva sa tam vonku od skorej jari, do neskorej jesene. Je to také stretávadlo ľudí, čo sa vracajú z lesa alebo z bouldrovky a tak vôbec. Návratový networking.

Pomaly som zastavil bike na chodníku pred Kembridžom. Ten chodník je lemovaný živým plotom. Bol som na kraji chodníka, toho živého plotu som sa pokojne mohol dotknúť rukou, keby som sa naklonil. Práve som kládol zadnú labu na zem, keď mi do tej snáď ani nie pol metrovej medzery, medzi mnou a živým plotom, vpálil nejaký poloblb na bicykli. Od chrbta a v plnej rýchlosti. Ako som otáčal hlavu, rýchlo sa približujúca machuľa mi vliezla do zorného uhla, trhol som volantom, aby sme sa nezrazili. Bol to reflex. Čo to bol k*rva za nápad, v plnej rýchlosti vpáliť do neexistujúcej medzery, keď sa mu ponúkali ďalšie dva metre úplne prázdneho chodníka?

Časové synchro bolo dokonalé. Strafil sa presne do momentu, keď som nohu už nemal na pedále, ale ešte som ju nemal na zemi, keď som strhol volant. Potom nasledoval ten úplne jasný a fyzický pocit v mozgovni, keď poloha tvojho tela ničím nepodporuje pravidlá balancu, ale za to výdatne vzýva exekúciu pravidiel gravitácie. V momente sa svet otočil, vzduch rozvírený ladným pohybom môjho tela priestorom mi príjemne osviežil tvár a ležal som na chodníku zamotaný v ráme bicykla. Au! Fakit!

Celé to trvalo zhruba mikrosekundy. Ležal som v momente. Žiadne možnosti pre kontrolu letu. Ten čulibrk pribrzdil a obzrel sa, lebo pristávací manéver bol pomerne hlučný. Stretli sme sa pohľadom a s ľahko nasratým úškrnom som mu odkýval, že žijem. Ani nezastavil. Ale veď čo. Bol to len pád. Nebol zďaleka prvý, zďaleka posledný. Proste som kvôli nejakému kreténovi zhučal z bajku. Stane sa.

Tlupa sediaca v Kembridži bola predstavením príjemne rozptýlená a ocenila ho potleskom. To ma povzbudilo, aby som sa začal zdvíhať z ponižujúco nepraktickej polohy, v ktorej bolo pomerne ťažko rozoznať, čo patrí mne a čo bicyklu.

Bol to jednoduchý priamočiary bleskový pád na mieste. Postupnú autodiagnostiku, čo zvyknem vykonať po každom poriadnom páde, som vôbec neskúšal, nebolo treba. Nevyzeralo to nijak nebezpečne. A potom som si uvidel ľavú nohu.

Moje ľavé chodidlo bolo skrútené o 90 stupňov doprava. Po mojom chrbte prebehol mráz a zľahka ma oblial studený pot. Potom sa môj ksicht skrivil do démonického výrazu a prebehla mnou vlna hysterickej zlosti. Taká ch*jovina, do p*ičného jelenieho k*kota, %^*^! #$*@#!!! .. mojich úst vyšli veci, žeby sa aj pohan na mieste prežehnal. Vzduch okolo bol cítiť pekelnou sírou. Nebol som nasratý na toho odkundesa, čo ma vyhodil zo sedla. Takých blbcov tu jazdia plejády, a nie len po lese a nie len na bajku. Ja by ich hnal! Ale takých neriešim, zbytočné je šťuchať paličkou do veterných mlynov, srať na nich. Pozor si treba dávať vždy. Bol som nasratý z toho, že ako som pozeral na moju zjavne kompletne vykĺbenú nohu, bolo mi jasné, že mám dobicyklované. A že mám dochodené. Ta ši doľital, batman. Takto pekne na štarte sezóny. Keby sa mi to aspoň stalo pri poriadnom beštiálnom zjazde. Ale takto! Kvôli takej blbosti! To je akoby hrozivý a obávaný bojovník dobyvačného klanu zo severu pošiel na to, že sa udusil, keď ho uštipla včielka do jazyka. Taká blbosť!

Ten hnev trval len pár sekúnd. Tiež to bol len taký bezprostredný reflex. Bolo mi jasné, že tým, že budem nasratý, sa absolútne nič nezmení na tom, čo sa práve deje. A preto sa treba na nasratie vysrať. A tak som sa úplne upokojil. Bolo mi jasné, že je čas činov.

A tak som zobral to v pravom uhle otočené chodidlo, nadýchol sa, stiahol riť, zadržal dych, urobil si v hlave prázdno a trhnutím ho skrútil do smeru, v ktorom som si tú nohu želal mať. Ozval sa taký chrupavý zvuk, ako keď sa zlomí kĺb v kuracom stehne. Tiež som netušil, že som mal od temena hlavy cez chrbát až do chodidla natiahnutú kovovú napnutú strunu, ktorú teraz niekto zobral a z plnej sily po nej brnkol. Vyšlahla bolesť a skrútil som sa v kŕči. Potom ten niekto tú strunu preštikol a ona švihla na obe strany a za výdatného brnenia dopriala môjmu nekontrolovateľne sa metajúcemu telu ešte zopár výdatných sťahov. Po chvíli sa to súvislé čierno pred mojimi očami začalo meniť na také mihotavé tmavofialové mžitky a ja som mohol vedome hýbať rukami. Tak som si utrel sliny, čo som mal po celej brade.

Noha už nebola v pravom uhle, ale stále bola na krivo. Zvedavosť nepustila, tak som skúsil našliapnuť. Bolelo, ale dalo sa. Sadol som na bajk a pokojne došiel domov, kde som ten bajk ešte po schodoch vyvliekol so skriveným ksichtom do bytu. S veľkou neochotou som si uznal, že noha potrebuje röntgen. Darinka ma odviezla na pohotovosť.

Z fakultnej nemocnice mám nejakú inštinktívnu hrôzu, lebo už som mal možnosť vidieť veci rozumom nespracovateľné, čo sa tam diali. Vďakabohu, nie ako pacient. Tak som sa nechal odviezť na pohotovosť povyše, kde ale röntgen osobne prítomný nebol. Tak teda, okej, fakultná. Srať na to.

Pred tou pohotovosťou je parkovanie fakt na tesno. Dada sa odtiaľ s autom nevedela nijako vytatáriť, tak som ešte musel zasadnúť za volant a zakúsiť šoférovanie s pulzujúcim hnátom.

Čakáreň bola prepchatá, jak čínske kúpalisko, napriek tomu, že bola nedeľa. Mal som čas v pokoji meditovať a prosiť vesmír, nech je kĺb v nohe na mieste. Keď som prišiel na rad, privítal ma ordinujúci personál, ktorý ma s upokojivým profesionálnym úsmevom zaslal jednonožne hopsať na ten röntgen a nazad. V ten večer tam boli dvaja lekári. Obaja vzhliadli snímok a jednohlasne sa zhodli na tom, že mám rozštiepenú kosť. Keďže bolo všetko nad slnko jasné a anamnéza absolútne nikoho netrápila, dva krát som ich prinútil vypočuť si komický príbeh o naprávaní vykĺbenej nohy, a že je furt na krivo, a že sa mi to zjavne nepodarilo napraviť úplne, a že sa dá pohodlne prstami nahmatať, že v mieste, kde sa predkolenie upína na chodidlo, je jasne cítiť kosť, ktorá tam nemá čo robiť. A že to, že je tá noha na krivo, je prosto vidieť voľným okom. A chcel som vidieť ten snímok. Bol som profesionálne spacifikovaný, že sa nemám srať do vecí, ktorým nerozumiem. Noha je prasknutá, basta. Výdych a nádych. Okej, hovorím si, sú to profíci. Ja, ako profesionál, tiež nemám rád, keď sa mi niekto serie do roboty. Tak som sklopil uši a nechal si labu zasadrovať do dlahy. Vyfasoval som barly a oficiálne sa zo mňa stal tripod. Niečo mi našepkávalo, že by som mal hneď od začiatku trénovať dril, že mi to nejaký čas vydrží. Kontrola o týždeň.

Prvú noc som sa na posteli bolestivo vyhadzoval jak Bubka. Zanovito som odmietal lieky proti bolesti, ale prvú noc som si šľahol. Nech spím aspoň pár hodín. Ako tak sa to upokojilo asi po troch dňoch. Týždeň prešiel celkom rýchlo. Každý deň som trénoval s barlami po ceste do Kembridžu na jeden piv a nazad. A šiel som na kontrolu.

Zasa prepchatá čakáreň, zasa röntgen a zasa nový lekár. Ten šiel rovno na vec. Umne vzhliadol sprievodné papiere, s profesionálnym výrazom na tvári preštudoval snímok. Celé to trvalo asi 3 sekundy. Potom riekol, že tá rozštiepená kosť sa hojí. A že noha ide do sadry na mesiac. Bez vyzvania som ho znova počastoval celým príbehom a vylíčil detaily o mojom podozrení, že noha je mimo kĺb. Upokojil ma, že snímok je v poriadku. Niečo sa vo mne vzpriečalo, lebo moja intuícia vrešťala, že je dačo úplne zle. Znova som naliehal, nech to ešte raz poriadne na tom snímku pozrie. Dosiahol som to, že noha išla definitívne do sadry s kopytom. Že mám začať postupne mierne našľapovať, podľa bolesti. Kontrola o mesiac.

S barlami som už dokázal celkom šikovné triky a postupne som sa v priebehu niekoľkých dní jednej barly úplne zbavil. Našľapovať, tak našľapovať. Noha bolela, ale stačilo raz povedať, že postupne zaťažovať. Učinil som!

Mesiac prešiel pomerne rýchlo. Veľa som pracoval na mojom dialógovom robotovi, čo odpovedá na otázky v prirodzenom jazyku. Nevedel som si na neho nájsť čas. Tak teraz som mal času na ohadzovanie. Zbehlo to, ani som nevedel kedy. Nastal čas na kontrolu po mesiaci.

Zasa prepchatá čakáreň, zasa röntgen a zasa nový lekár. Celý scénár sa kompletne zopakoval. Môj príbeh a podozrenie na zle napravenú vykĺbenú nohu ani tentokrát nezaujali. Rozštiepená kosť zahojená, sadra ide dole. A tak šla sadra dole. A dostalo sa mi obrovského sklamania. To, že som mal kompletne atrofovaný lýtkový sval, to ma až tak netrápilo, to dám do poriadku. Moja noha ale vyzerala ako neprirodzene nabok vytočený domáci knedlík, ktorý hral zeleno modrou farbou. Prebehol mnou mráz. Takto to nemá vyzerať, prešlo mi hlavou. Znova som sa vytasil s teóriou o vykĺbenej nohe. Znova som bol ubezpečený, že všetko je v poriadku, noha odpuchne za pár dní a že ju mám na plno zaťažovať. Podanie ruky, liečba ukončená. Tak fajn, povedal som si. Ideme zaťažovať.

A tak som denne s nohou cvičil, naťahoval ju, robil s ňou kadejakú izometriu, nech si zvykne. A ona sa postupne poddávala. Za pár dní som odhodil aj poslednú barlu a začal pomaly chodiť len po dvoch a potom postupne aj na snooker a do lesa. Bolelo to jak ďas, ale, vravím si, hnát bol mesiac v sadre, potrebuje čas. A asi po dvoch týždňoch som sa odvážil ísť na bajk. A dalo sa. Bol som späť v lese.

To, že som sa dostal späť do lesa, ma vypĺňalo skoro hysterickým štastím. Ale niečo bolo zle. Noha sa ani po dvoch mesiacoch nehojila. Spuchnutý knedlík, čo bolel jak riť. Našliapoval som úplne nakrivo na vonkajšiu hranu chodidla. Nevedel som tú nohu ani po ďalšom mesiaci každodenného cvičenia dostať do aspoň ako tak akceptovateľnej polohy. Bola proste nakrivo. Znova som si s veľkou neochotou priznal, že toto síce je cesta, ale intuícia vrešťala, že smer je fakt na hovno.

A tak som sklopil uši a hľadal fyzioterapeuta. Že si to aspoň s niekým prejdem. A jedného som si aj našiel, jeho referencie a úspechy boli priam heroické. Tak si na mňa po nejakej predýchteľnej dobe urobil čas. Keď som tam dorazil, privítal ma zľahka nervózny uj, ktorý pôsobil byť v časovej tiesni. Vypočul si story a okázalo otestoval moje schopnosti predviesť na mojom vybočenom hnáte celkom netriviálne kusy baletého charakteru. Bolo to dobré, lebo som nevedel, že už aj také dokážem. Potom ma uložil, zdrapil pahýľ a začal ním trhať všetkou silou do všetkých smerov, ktoré trojrozmerný priestor ponúka. Ono to nijak zvlášt nebolelo, ale prekvapil ma. Potom mi povedal, že bez snímku ide na slepo a že to pokojne môže byť aj vykĺbené a v podstate, že to môže byť absolútne čokoľvek. Ta diky, to by ma nenapadlo. Ale, chápem. Bolo to na slepo. Na jeho mieste by som povedal to isté.

A tak som sa odvážne vybral znova do fuckultnej, že chcem kompletnú diagnostiku. Prišiel som mimo ordinačných hodín, nebolo tam živej duše. Po chvíli vyliezla znechutene sa tváriaca sestra, vylíčil som jej, čo je vo veci, a že by som prosil len krátku konzultáciu. Lekár tam bol. Dostal som siahodlhú prednášku, že kedy mám a nemám chodiť otravovať ich majestát. Mala pravdu, tak som znova slušne poprosil. S veľkou neochotou nakoniec povedala, že dobre. Nechali ma čakať vyše pol hodinu. Potom sa ozval organ a za sprievodu rozloženého kvintakordu sa otvorili dvere. Rozvážne tam sedela jeho luminiscencia. Prijal ma v mieri. Vytasil som sa zasa s celým príbehom a dožadoval sa diagnostiky, nech sa vie, čo sa v nohe deje. Môj monológ bez výrazného záujmu vypočul, pozrel snímky a povedal. Diagnostiku nepotrebujete. Pôjdete na rehabilitáciu. Ak rehabilitácia nepomôže, zvážime ortopedické USG nohy.

Bulfak. Som vedec. Kompletná diagnostika je základ. Vždy. Ale nie pre týchto ľudí. Oni majú boží dar absolútneho vedenia bez akejkoľvek potreby kritického skúmania podstaty vecí. Oni nepotrebujú skúmať a overovať. Oni vidia a vedia. Otočil som sa na päte. Cesta cez týchto? Už nikdy. Toto bol posledný zúfalý pokus.

Medzičasom sa moja intuícia už prebila cez tie rozumové škrupiny a ja som začal byť presvedčený, že musím tú nohu riešiť. A tiež mi definitívne došlo, že si sám nepomôžem. A že keď dám na váhy byť na biku v lese a to, že možno podskakujem na vykĺbenej nohe a môže sa stať, že o nejaký čas už vôbec nebudem môcť chodiť, striaslo ma. Lebo tá váha vôbec nezaváhala. A tak som hľadal poriadneho a tentokrát už skutočného ortopéda. A nie nejakú atrapu v bielom plášti. Cez skúsenosti a referencie ľudí, ktorým dôverujem, som sa dostal ku dvom. A zvolil jedného. A tak, ako som mal pri zranení smolu, teraz som mal pri výbere tohto losu obrovské šťastie.

Na vyšetrenie u ortopéda sa dnes čaká mesiace. Brutál. Tento, po tom, ako mu bol vylíčený môj groteskný príbeh, ma ma zobral v podstate hneď a chcel vidieť snímky. Tak som ich bol na reverz zobrať z fakultnej. A konečne som ich mohol vidieť. Tak som sa zhlboka nadýchol a pozrel. Stiahlo mi riť. Na snímku to bolo úplne do očí bijúce. Nemusel som byť ortopéd, aby som to videl. Moja noha je mimo kĺb. Tie snímky videlo nezávisle od seba aspoň 5 profesionálnych lekárov z traumačky. U niektorých som si vyslovene vyžobronil, aby to preverili. A znova cezo mňa prešla masívna vlna pekelnej zlosti. Zasraní, nekompetentní, ľahostajní, .. (tu nech si čitateľ podľa vlastnej fantázie a preferencie vyberie slová, ktorými sa dláždi cesta do najhlbšieho pekla) .. trtkovia z fakultnej. Sorry, chlapi .. hej, vy z fuckultnej .. ale ste trtkovia, čo dokážu človeka zmršiť len preto, že práve nemajú náladu robiť si svoju robotu poriadne, prípadne ju robiť vôbec nevedia. Atrapy lekárov. Ech! Oblial ma studený pot a v hrdle mi navrela taká hrča, že som musel vyzerať jak holub. Znova som sa úplne upokojil. Začalo mi byť jasné, čo sa bude teraz diať. Akurát som ešte v kúte mojej v hrôze sa zmietajúcej duše dúfal, že to pôjde napraviť bez operácie.

Ortopéd potvrdil všetko. Noha je kompletne mimo kĺb. Také niečo sa dá napraviť možno nejaké 2 týždne po úraze. So šťastím. Nie po dvoch mesiacoch, ktoré som ja využil na to, aby som to rozchodil. A že som to aj rozchodil! Záver - operácia nutná. Fak!

A tu sa vlastne začala tá séria šťastných udalostí. V skratke, prebehlo to veľmi rýchlo, asi takto. Syn toho ortopéda je tiež výborný ortopéd a zhodou náhod je v tíme primára ortopédie v súkromnej nemocnici. A ten primár sa špecializuje na rekonštrukcie nohy! Môj surealistický príbeh touto cestou preskákal k onomu primárovi, a ten videl snímky. A nasledovalo to, že som zhruba okamžite už o týždeň stál v dvojrade nastúpený v jeho ordinácii. Lebo že niečo tak bizardné sa vraj fakt často, teda vlastne vôbec, nevidí.

Keď vošiel do ordinácie, so širokým úsmevom vykríkol: “Tak to ste vy s tým vykĺbeným členkom? Viete, že takto po svete práve chodí tak možno 10 ľudí? A to tiež len niekde v džungli alebo dajakom Bangladéši, kde to nemôžu spraviť!” Neviem, či ma moja výnimočnosť vyslovene potešila.

Keď mi predstavil scenár operácie, zľahka sa mi podlomil mozog. V kocke. Otvorí sa celé chodidlo a nohu sa pokúsia dať na miesto. Hej, pokúsia. Tak to povedal. Celá nová poloha sa podporí štepmi, ktoré sa zoberú z panvy. Nové miesto pre pobyt pahýľa sa natvrdo zošrubuje dokopy. Ajajaj.

Prelustroval som si ho, samozrejme. Píše monografie o rekonštrukciách nohy. A robí to roky. Masívne referencie špičkového operatéra. A ja som, ak som správne pochopil, prípad pomerne neštandardný. A teda, so štastím, aj výzva pre profesionála. A ten chlap je profík.

Napriek tomu mnou lomcovali pochybnosti o schopnostiach lekárov. Aby to celé dobre dopadlo, musel som sa tak nejak nastaviť, že mu budem úplne veriť. A tak pomôcť tomu, aby zmizli všetky pochybnosti. A úplne všetkými dostupnými prostriedkami podporiť, aby sa celá realita ohla čo najviac k úspechu. Operácia nebude hneď. Budem mať čas mentálne to prijať, že sa mu idem úplne odovzdať.

Po krátkom znásilňovaní termínov plánovaných operácií mi našli slot. O necelý mesiac. Vyprevadil ma s vetou: “Bude to ťažká operácia. Musíte sa na to pripraviť.” To som už pochopil a prijal, už mi nestiahlo kakáč. Až tak. To už som bol naladený bojovne, odhodlaný urobiť pre záchranu pahýľa všetko.

Nasledoval mesiac čakania a mentálnej prípravy na operáciu. Ten mal v sebe ale zahrnuté aj všetky predoperačné vyšetrenia. A že ich nebolo málo. Bola to úplna totálna kompletka. Ja som človek, čo do seba leje vlastnoručne vyrobené bylinné lektvary, keď je nejaký problém. A už vyše 10 rokov sa úspešne vyhýba akejkoľvek konfrontácie so západnou medicínou. Totiž, to čo sa mi práve udialo zďaleka nebol prvý prípad totálnej nekompetencie lekárov. Proste sa im vyhýbam, lebo chcem byť zdravý. A oni neuzdravujú, oni liečia. A toto mi pekne naplo vajíčkovod. Bolo to ako za trest. Naraz absolvovať snáď všetky existujúce vyšetrenia. Tak som sa z toho niekde vo vnútri mentálne povracal a potom som sa striasol a začal to vybehávať. Absolvoval som okolo 10 vyšetrení u zhruba rovnakého počtu pomerne znechutených profesionálov. S čakaním na výsledky to trvalo asi dva týždne a zožralo mi to kvantum času, ktorý som mohol využiť užitočne.

Pravda je taká, že ma z tých vyšetrení obsypávali zimomriavky. Predsa len, zďaleka nie som taký majster zen-u, žeby som to zvládol absolútne bez obáv. To je tiež taký mentálny reflex. Áno, som si vedomý toho, že preventíva je najlepší predpoklad pre riešenie problémov. Ale na preventívke u obvoďáka som nebol už strašne veľa rokov. Hádam aj tých 10. Lebo moja skúsenosť vždy bola taká, že keď som potreboval zásah zvonku, musel som sa nakoniec diagnostikovať sám. Inak ma vláčili po sérii úplne jalových vyšetrení. Tak ma zľahka obchádzala hrôza z toho, či budú výsledky oukej. Moje presvedčenie síce je, že telo si vo väčšine prípadov lepšie poradí samo, ako s pomocou nejakého neinformovaného človeka v bielom plášti, čo nasadí ťažké stroje na odstránenie nejakého symptómu namiesto skúmania podstaty problému. Ale moje presvedčenie tiež je, že kto hľadá, ten nájde. Tak z toho ma trocha inštinktívne oblievala hrôza. Hlavne kvôli procesným dôsledkom a naťahovaní sa s lekármi, ak by niečo našli a tak.

Ukázalo sa ale, že strava a tréning fungujú výborne. So všetkými výsledkami som mohol na súťaže chodiť .. alebo na výstavy.

Tiež sa trocha byrokraticky predviedla aj tá súkronmá nemocnica, keď som si potreboval týždeň pred operáciou vybaviť CT-čko nohy. Dali mi termín skoro o tri mesiace. Že skôr sa nedá. Napísal som mail primárovi, ktorý zdvihol telefón a už som sa na to CT mohol zázračne dostaviť hneď. Ono, potom som absolvoval tých CT-čiek viac a ukázalo sa, že ono je ten stroj v podstate vkuse voľný. Fakt divné a smutné veci.

Počas toho mesiaca čakania na operáciu som trávil fakt veľa času v lese. Mám v našich lesoch zopár miest, kde ma nikto nenájde a je tam úplné lesné ticho. Veľa som meditoval a vizualizoval dobrý výsledok. A prosil vesmír o spoluprácu. A tiež som ohýbal vlastnú hlavu a postupne som vnútorne prijal, že idem celý svoj ďalší život odovzdať do rúk jediného človeka. A jeho schopnostiam, ktoré použije počas niekoľkých plánovaných hodín na operačke. Prijal som to úplne a s plnou pokorou. Bolo to potrebné, vesmír mi musel uveriť, že to myslím smrteľne vážne.

V deň operácie som bol stroj. Večer pred operáciou som si ľahol skôr a veľa som toho nenaspal. Keď som nebol v mikrospánku, sústreďoval som sa na operáciu a mohutne vizualizoval najlepšie scenáre. Bol som absolútne koncentrovaný. Ľahkou nevýhodou bolo, že Dada sa ráno dožadovala láskyplného dialógu, ale moja hlava už bola v totálnom fokuse niekde úplne inde. V nemocnici som mal byť podľa plánu dve noci. K Dade prišiel otec, aby nebola sama. Tak ma odviezli do nemocnice. Na nejaký čas som si ešte posledný krát zašoféroval. Potom sme sa pri nemocnici ešte s Dadou oslintali a rozlúčili. To bolo asi 7 hodín ráno.

Prijímanie prebehlo hladko. Fakt veľa papierov. Na lôžkovom ortopédie bol voľný nadštandard, tak mi tú izbu aicky ponúkli. A ja som ju zobral, lebo som tam bol sám. A keďže som socka, vyhovovalo mi to. Postrčili ma do tej izby a zvonku za mnou zavreli dvere. Tak som k posteli zložil asi tonu kníh, čo som si dovliekol.

A potom som čakal. A meditoval. A koncentroval sa. Počas čakania mi dôvod pre hlbokú koncentráciu prišlo výdatne podporiť niekoľko lekárov. Furt prišiel iný. Striedali sa vo dverách. Proste som mal v izbe orloj. A každý z nich mi zrekapituloval celý scenár operácie. A každý prifarbil plánovaný príbeh niečím vlastným. Tu, že masívna bolesť ma bude klátiť viac v panve, z ktorej budú rúbať štepy. Tam, že sa nemusí na prvý krát dostať pahýľ úplne na miesto. A že noha nič neodpustí. A tak kadejak. Koncentroval som sa ešte viac.

Po zhruba troch hodinách tohto pútavého predstavenia vplachtila do izby hlavná sestra a zaujala ma informáciou, že ideme na to. O pol hodinu. A že do mňa zaraz prídu vpichnúť predoperačnú oblbovačku. Pôvodne som mal byť v kompletnej anestézii, ale nakoniec vysvitlo, že dostanem len spinálku. Takže som mal byť od pása dole ochrnutý, ale pri vedomí. Vraj tú oblbovačku treba, lebo že inak sa im tam ľudia počas operácie metajú a pokrikujú rôzne nejapnosti. Trúfalo som poprosil, že neprosím. Ten oblbovák. Chcel som byť úplne pri tom. A ona že sa spýta primára a ten potvrdil a ja som išiel natvrdo. Bez oblbnutia.

Tiež som dostal takú zelenú plachtu, že sa mám povyzliekať na hoľaka a navliecť sa do nej. Pripadal som si v nej ako rímsky občan. A potom sa to celé spustilo.

Do izby žoviálne vletela teta s invalidným vozíkom, že formula je tu, nasadať. Tak som na ten vozík v tej tunike pompézne zasadol. Keďže už nebolo cesty späť, uvoľnil som sa a mal som dobrú náladu. Bolo mi dožičené turné po nemocnici so sprievodcom. Končilo v silne klimatizovanej miestnosti preplnenej vysoko výkonnou technikou. Tej miestnosti dominovalo niečo, čo vyzeralo ako nástroj inkvizície. Veľké lóže v tvare T, na ktoré som bol za malú chvíľu profesionálne uložený a nie vyslovene pevne ukrižovaný. Vďaka veľkolepému komplexu svetiel nad lôžkom to tiež prepaľovalo asociáciu na operačky, čo sa často dajú v scifáčoch vidieť na mimozemských vesmírnych lodiach, za účelom obohatenia znalostí o ľudskej anatómii, zvyčajnie nie práve vábivým spôsobom.

Než ma uložili, podali sme si ruku s primárom, prešli malou spoločenskou konverzáciou a potom som dostal spinálku. Než začali, spýtal som sa primára, či to môžem celé sledovať. A on si myslel, že vtipkujem. Nedalo sa. Keď som si uvedomil, že si necítim nohy, operácia už bežala. Relaxoval som. Trvalo to asi necelé dve hodiny.

Vesmír ma asi vypočul. Priebeh a výsledok operácie zobral trocha iný smer, ako bolo plánované. Ukázalo sa, že môj pahýľ sa bez nejakých kritických protestov podvolil presunúť na miesto, kam patrí. Ani tie štepy z panvy nebolo treba. A tiež, skončil som len s hnátom prifixovaným niekoľkými drôtmi, aby sa tam nehádzal, kým si bude zvykať a hojiť sa. Zvuk niekoľkotonového balvanu, ktorý mi spadol zo srdca, otriasol oknami na celom poschodí.

Keď sa ma snažili dostať na kolieskovú posteľ, čo mala byť mojim dopravným prostriedkom späť na izbu, došlo k ľahkému vybočeniu z rutiny. Jeden z asistentov totiž akosi pozabudol zabrdziť kolesá na mojom cieľovom presúvadle. V úlohe presúvačov sa predstavila útla praxujúca študentka a porovnateľne vetchý zriadenec. Spýtali sa ma teda, či sa dokážem tou vrchnou časťou tela presunúť sám. A ja že jasnééé. A už som sa klátil na druhú posteľ. Tak toto bolo fakt nové. Urobiť taký pohyb, keď má človek od hrudníka dole namiesto nôh vrece s prieskom. Pri prvom pokuse preniesť váhu sa cieľová nezabrzdená posteľ rozhodla, že ona ide preč. A ja som sa ocitol v prázdnom priestore, s rukami naširoko, každá ruka na inej posteli. Nohy mi držali tí dvaja. V ich očiach sa odrážala zjavná panická histéria. Držal som. A priťahoval som. Vďaka, planky a kliky na bradlách. Fungujete dobre. Postele sa mi podarilo takto vo vzduchu spojiť. Potom ich konečne zabrzdili a všetko sa na dobré obrátilo. Akurát tí dvaja mali zrazu riadne orosené čelá a plytký dych. Po tejto pomerne komickej izometrii s tragickou potenciálnou perspektívou ma ten zriadenec odvliekol na izbu, kde som sa už rutinérsky s jeho pomocou preložil.

Keď ma doviezli z operačky, bol som kompletne od hrudníka dole ochrnutý. A to je teda riadny majndfak, keď si skúsi človek siahnuť na vlastné telo a ono sa tvári, že je cudzie. Zvedavosť nedala, absolútne ultimátny majndfak bol nahmatať si vlastné gule a riť. Tak toto bolo teda epicky nové.

Môj pobyt na izbe bol preplnený ďakovaním a bolesťou. Ono, s tým ďakovaním. Ja som za to všetko, čo sa stalo, vlastne ďakoval priebežne. Rozmenené na drobné, dostalo sa mi možnosti prežívať absolútne absurdnú, ale za to šialene spestrujúcu kapitolu života. Preto som veľmi vďačný za to, že som mal možnosť v priebehu tohto života takýto zážitok mať. Je to výnimočné a preto cenné. Ako všetko, čo sa v živote deje.

Mal som pred sebou celý deň, noc, ďalší deň a ďalšiu noc v nemocnici. Tiež som mal so sebou asi 5 kníh. A keďže som na pláne nič lepšie nemal, pustil som sa do nich.

Spinálka začala odoznievať večer. Ako odchádzala, prichádzala bolesť. Každú pol hodinu ma boli pozrieť, že čo si o tom celom myslím a zakaždým mi boli ponúknuté lieky na bolesť. Zarputilo som ich odmietal, to som mal ešte pocit, že to zvládnem s prehľadom. Prestalo ma to baviť pred polnocou, kedy som si úplne spotený s pulzujúcou nohou vyslovene poprosil cez kapačku pustiť do žily niečo na báze morfia. Bolesť neprešla a noc bola plná takých mihotavých mikrospánkov prepletených s meditáciou a ďakovaním, keď som bol pri vedomí. Bolo to celkom často.

Ráno to už bolo lepšie. Vstával som okolo 7mej a odmietol vysokonutričné ranajky skomponované z dvoch krajcov chleba a umelohmotného taveného syrčeka, ktorý mal svoje najlepšie časy fakt dávno za sebou. Na hladovky som zvyknutý a toto proste ňe! Potom bola vizita.

Do miestnosti vošiel primár s celou suitou a videl, ako tam umytý a oblečený sedím a čítam knihu. Tak sa ma pýtal, že či si to len on myslí, že asi môžem ísť domov. Že som mal byť polomŕtvy a ja takto. S jeho úvahou som sa stotožnil. Prebehla formálna vizita a osobne som mu mohol ďakovať a triasť mu rukou, než sa ohlásili prvé kŕče v jeho dlani. Potom sa veľa papierovalo a ja som mohol dobrú správu o mojom vykopnutí zo špitálu o deň skôr zvestovať Darinke. Prišla si po mňa a odviezla si ma domov. Nespoločensky som prespal celý deň a celú noc.

Po operácii ma čakal ďalší mesiac s nohou v sadre. Bol to vlastne len taký pevný preväz s dlahou. Potom ma čakala ďalšia operácia, kedy mali ísť drôty z mojej nohy von. A zas som bol tripod. Tentokrát bez výnimiek. Noha sa vôbec nemala dotýkať zeme. Tak som mal možnosť trénovať polovičné drepy na na tej zdravej nohe, typicky, pri sadaní a vstávaní z hajzlu. Prvé dva týždne som chodil na preväzy a kontrolný röntgen. Vozila ma Dada. Bolo to zľahka nešťastné, keďže už sme čakali Koru a Darinka bola na konci prvého trimestra. V tom čase nebola práve najskúsenejší vodič, tak to bol zbytočný stres. Ale inak to nešlo, tak to zvládla parádne.

Každopádne, na preväzoch zo mňa mali radosť, ako sa pekne hojím. Tak ma potom nechali na posledné dva týždne tak. Čakal som na ďalšiu operáciu. A mal som zas veľa času venovať sa môjmu konverzačnému robotovi. Bol som zažratý vo vede, odsýpalo to rýchlo. Ale, keďže je celý tento príbeh úplne divný, tak ďalšia magorina na seba nenechala dlho čakať.

Týždeň pred druhou operáciou sme mali taký operatívny míting, na ktorý som sa nechal kolegami odviezť. Poriadne lialo. Tak som sa z auta vyliahol aj s celou barlovou parádou a odhodlane sa šuchtal ku schodom do budovy. Na treťom mramorovom schode, kompletne mokrom od dažďa, sa jedna barla zcvokla a urobila si z toho schodu šmykálku. Naledovala séria akrobatických trikov nevídanej kadencie. Keď som s tým teátrom skončil, ležal som rozčapený pod schodami a v jednom obraze som spoločne videl vrch budovy, oblohu s mrakmi, jednu barlu a tú nohu v sadre. Zdrbal som dole po schodoch rovno na tú operovanú nohu. Týždeň pred druhou operáciou. Idiot. Fak it, jak to, zase, furt?!?! Och!

Drôt v nohe sa už dlhšiu dobu priebežne zlostil, ale po tom páde vyslovene hneval. Nechcel som nič posrať, tak som zavolal do nemocnice a priznal sa. Zase röntgen. Všetko bolo v pohode, vďakabohu, noha bola na mieste, na akom mala byť. Preväz išiel dole a už po prvých vrstvách sa objavila krvavá švrna. Ukázalo sa, že ten drôt sa už skôr rozhodol, že on tam nebude. Že on ide von. Keďže to nie je nič extra nezvyčajné, po konzultácii s primárom sa dohodlo, že mu pomôžeme, keď sa tam necíti dobre. Ešte v to poobedie mi zavolali, že teda, či môžem prísť hneď na druhý deň. Že sa to zoperuje hneď. Trocha som sa splašil, lebo veď prekvapko, ale zároveň som sa potešil, že to budem mať takto bleskovo za sebou. A bez prípravy a plánovaného čakania je to koľkokrát lepšie. Tak som sa tam na druhý deň došmodrchal.

Nechcel som Darinku stresovať šoférovaním, tak som sa zviezol taxíkom. Prišiel som ráno o 7mej. Nevedelo sa, kedy ma budú operovať, ako dlho to bude trvať, či si ma tam nechajú, proste sa to dialo úplne spontánne a na divoko. Prebehlo to absolútne neformálne, ako by som išiel ťahať zub alebo čo. Žiadne prijímacie ceremónie. Usadili ma na izbe, nech čakám, že ma zoberú, keď sa niečo operatívne uvoľní. Najkonkrétnejšia odpoveď na otázku, že kedy asi, bola - keď sa niečo operatívne uvoľní. Fajn. Mal som zápisník a nebál som sa ho použiť, čas plynul rýchlo. Potom pre mňa prišli, znova sa zopakoval celý cirkus s rímskou tunikou, vozíkom a odobreným odmietnutím oblbovačky. Odvliekli ma na starú operačku. Bolo tam ošumelo, vyzeralo to tam ako na pitevni. Operovala ma mladá lekárka, ktorá sa o mňa celý čas starala. Obväz išiel dole, drôt nasrato trčal z nohy von a dožadoval sa spravodlivosti. Dostal som lokálku a konverzácia s operujúcim personálom bola príjemá. A potom si moja operatérka dala riadny plnohodnotný tréning.

Ukázalo sa, že ten drôt sa síce už pokúšal dostať z nohy po vlastných, no napriek tomu sa mu veľmi nechcelo. Znova mi nedovolili pozerať sa, dali medzi mňa a nohu plachtu. Ale cítil som, ako plnou silou lomcuje tým drôtom a trhá mi nohou. Výdatne sa ozýval ten ten typický zvuk, keď človek drží v kombinačkách hrubý drôt, vyšmikne sa mu a kombinačky tak naprázdno scvaknú. Už to trvalo dlho, pot sa z nej lial potokmi a bolo jasne vidieť, že stráca silu. Tak sa tam pokúšala dostať nejakého chlapa, nech sa do toho oprie. Nikto nebol po ruke. Tak sme sa dohodli, že to ešte skúsime a ja budem robiť tou nohou protiťah. Trvalo ďalších 15 minút, kým moja noha drbla pätou o operačný stôl, plnou silou v smere protiťahu. Drôt bol vonku. A ja, v podstate hneď po zašití, späť na izbe.

Potom to nabralo obrátky. Na ďalšie dva týždne som dostal takú kozmonautickú topánku. Znova, nohu pomaly zaťažovať, podľa bolesti, čižmu nevyzúvať. Papeirovačka, taxík a domov.

Už keď som hneď po operácii v tej skafandrovej topánke po prvý krát došliapol, obliala ma vlna šťastia. Žiadna bolesť, žiadne dostupovanie na hranu. Paráda. A tak som veľa chodil. Nechcel som to znásilňovať, tak prvé dva dni ešte s barlami, potom len s jednou barlou a potom bez barlí. Už som zasa nebol tripod. Na výstupnú kontrolu som už prišiel na aute a po svojich.

Zobral si ma primár, bola tam aj tá mladá lekárka, čo zo mňa ťahala drôt. Röntgen bol fajn, operácia vyšla parádne. Videl som ten môj kĺb. Bola v ňom taká oblúková diera. Vyzeral, ako ovocie, z ktorého niekto raz poriadne odhryzol a zahodil. Hm! Potom v tej malej ambulancii išla kozmická topánka nadobro z nohy dole. Moja noha po dvoch týždňoch v denne prepotenej čižme smrdela jak tchor s hnačkou. Zasmiali sme sa cez slzy.

Ja som dostal pochvalu za dobré hojenie od neho, oni vyfasovali búrlivé ďakovné ovácie odo mňa. V podstate mi zachránili život. Ale keďže veľa štastia naraz škodí, z primára vyšla ďalšia prognóza. A ja som dostal betónovou bridlicou po čele. Prognóza bola: trvalé poškodenie kĺbu, pol roka na skúšku a keď sa neudeje zázrak, tak s najväčšou pravdepodobnosťou ďalšia operácia s trvalou fixáciou kĺbu. Napevno a navždy. Môj kyslý výraz na tvári museli obaja cítiť v ústach. Vyprevádzal ma s tým, že môžem okamžite začať s totálnou záťažou. Skákať, behať. Spýtal som sa na bicykel. Usmial sa. Môj prvý výjazd sa uskutočnil okamžite po mojom príchode z nemocnice domov. Bol som zasa späť v lese. Šťastný. Kontrola a ďalší postup o pol roka.

Ten pol rok som strávil cvičením s nohou. Veľa bicyklovania, veľa chodenia po lese. Dokonca som sa pokúsil vyšliapať na Baranec a na tretíkrát sa mi to aj podarilo. Povedal som si, že spravím všetko preto, aby sa noha dobre zahojila a nebolo ju treba uväzniť fixáciou. Začal som jesť veľa živého a pravidelne si robil huspeninu, ktorú pokladám za najlepšiu kĺbovú výživu. A veľa som meditoval a vizualizoval, ako sa noha hojí a kĺb obnovuje.

Zdá sa, že to fungovalo. Na tú kontrolu po pol roku testovacej prevádzky som bol asi pred troma mesiacmi. Na veľký údiv primára sa kĺb skutočne začal mimo prognózy sám obnovovať. Po obojstranných blahoželaniach ma vyprevadil s tým, že prognóza sa nekonala a liečba je oficiálne ukončená.

S nohou cvičím ďalej. Ale zdá sa, že tie mesiace, čo som rozchodil úplne vykĺbenú nohu si vybrali daň. Dôsledkom zlej geometrie si to zrejme odniesol aj kĺb v kolene a aj bedrový kĺb. Pred tým som o nich ani nevedel, teraz celkom dosť dramatizujú. Chodidlo ešte stále pobolieva. Po záťaži, keď sa mení počasie, paradoxne aj keď dlho sedím. Stále mám občas pocit, že našľapujem na hranu, ale prešlo ešte málo času, čo mi nohu kompletne rozobrali a zasa zložili. A viem, že pohyblivosť v kĺbe je fajn, lebo veď ho testujem. Tak tá hrana je asi skôr len taká fantómová. Nuž … Rekonvalescencia k úplnej spokojnosti potrvá možno aj roky. Bude to ešte dlhá cesta, dať zadné nohy do poriadku a zahladiť dôsledky toho, čo sa stalo. Budem na tom stále makať. Lebo ja patrím do lesa a na hory a na to potrebujem celú nohu. Bude to súčasť mojej vlčej cesty, ktorú si tou nohou vyšliapem!

Koniec čudesného príbehu.